Nereya Navyon

Rasa : Nymfa
Postavení : Princezna Přístavního Města
Démoník Vážky : ic.cococrystal@gamil.com
Popis
Nereya je drobné zeleno vlasé žieňa s bledou pokožkou a dlhými svetlozelenými vlasmi. Najradšej v týchto bohatých vlnách nosieva zapletené rôznofarebné kvety či drobné perličky a stužky. Najčastejšie ju cudzie oko môže zahliadnuť na okrajoch rybníkov, potôčikov, riek, či morí. Okrem vody zbožňuje prírodu a lesy, preto sa snaží naučiť ovládnuť živel zeme. Je veselá, trochu drzá, zvodná ale taktiež veľmi prefíkaná, trochu egoistická a nesmierne pôvabná a krásna, čo patrí k jej nymfej povahe. Svoje ladné krivky zahaľuje len do krátkych bielych šiat z takmer priesvitnej jemnej látky, ľahučkej ako pierko. Aj napriek tomu že pôsobí krehko sa jej často podarí dosiahnuť to č o chce ,a to hlavne vďaka tomu, že občas využíva takzvané nekalé praktiky na dosiahnutie svojho vytúženého cieľa. 
Inak je však celkom priateľská, ak sa jej to práve hodí. Rieši len svoje drobné problémy a veľké veci týkajúce sa mnohých bytostí či celej krajiny ju pramálo zaujímajú. Ak však niekto ohrozí jej prostredie, či škodí zvieratám, alebo prírode, nenechá vinníka bez trestu. 
**
Dalo by sa povedať, že moje detstvo bolo celkom pokojné. Žila som v neveľkej komunite nýmf pri veľkom jazere, spolu so svojou mladšou sestrou a mamou, úplne odrezaná od akejkoľvek inej civilizácie. V podstate som vôbec netušila, že existuje okolo nás toľko zaujímavých bytostí. 
No všetko sa začalo meniť, keď sme sa so sestrou prvýkrát odhodlali prekročiť drevený most. Viedol k tmavému, temnému lesu o ktorom sa medzi nymfami šírili hrôzostrašné povery. Vždy nám zakazovali, aby sme sa k tomu lesu priblížili čo i len na krok! 
No za mostom, ktorý viedol cez potok rástli nádherné ružové kvety.A tak sme sa večer konečne odhodlali. Zopár sme si ich nazbierali, netrvalo to ani päť minút a utekali sme späť do dediny. Ráno sme ich ukázali mame, no nepovedali sme jej odkiaľ tie kvety sú, aj keď sa nás to niekoľko krát pýtala. Bolo to naše veľké tajomstvo. Mama nám tie kvety ráno zaplietla do dlhých zelených vlasov. Tak veľmi sa nám to páčilo, že len čo zašlo slnko, vybrali sme sa za most, aby sme nazbierali ďalšie. Každým dňom sme ich chceli mať viac, akoby v nás rástla akási zvláštna forma závislosti. 
Čím viac sme ich zbierali, tým hlbšie sme sa strácali v temnom lese, no vždy sme pri mesačnom svite našli cestu k mostíku. Museli sme kvety zbierať tajne, pretože mama začala mať podozrenie a tak nás nechcela nikam večer púšťať. Jedného dňa sme sa v noci vytratili, zbierali sme po lese kvety až kým.. 
Až kým sme nezačuli akýsi šuchot a následné prasknutie suchého konára. V diaľke sme zbadali obrys čiernej postavy. Došlo nám, že konár praskol po náporom chodidla. Vzala som sestru za ruku a utekali sme späť do dediny. Kvety ktoré sme nazbierali nám počas behu vypadávali z rúk, zo šiat aj z vlasov, no nakoniec sme dobehli domov. Vyčerpané, vystrašené sme si ľahli do postele. Ani jedna z nás však nemohla zaspať. Desilo nás to čo sme v lese videli. Jediné čo nám behalo po rozume bolo, či nás aj on videl. Jediné čo nám ostávalo, bola nádej že to nemôže byť pravda. Od vtedy sme do lesa už nikdy nešli, neprekročili sme hranicu mosta, len sme sa chodili dívať na ružové kvety, ktoré nám mama predtým stál e zapletala do vlasov. Prešlo niekoľko týždňov a zdalo sa, že je všetko v poriadku až kým.. 
Až kým z dediny nezačali miznúť nymfy. Jedna po druhej. Spočiatku pomaly, takže si všetci mysleli, že sa len niekde stratila, alebo že niekam odišla, no neskôr to už začalo byť veľmi nápadné a nás všetkých skľučoval neuveriteľný strach. Nikto si zmiznutia nedokázal vysvetliť. Najhoršie to niesla mama, bola neustále v strese a v noci nemohla spať a iba usedavo plakala. Neskôr mi došlo, že nedokázala prísť na to, ako by nás mohla ochrániť. Vedela som, že to súvisí s tým, čo sme videli v lese. Vedela som, že je to naša vina. Že to tie kvety, ktoré sme cestou stratili, ho priviedli až k osade a tak som sa rozhodla, že to tak nenechám! 
V noci som sa vybrala sama do lesa, šla som stále hlbšie a hlbšie a naschvál som robila hluk, zbierala ružové kvety a hádzala ich na zem, aby som tú divnú postavu privolala. Kráčala som stále ďalej a zdalo sa mi, že les je nekonečný. Až po chvíli mi tvár začalo čoraz viac osvetľovať mesačné svetlo. Presvitalo cez husté konáre čoraz silnejšie. Tu sa les končil.
Vyšla som von a ocitla som sa na úpätí vysokej skaly. Výhľad ktorý sa mi naskytol mi úplne vyrazil dych. "Tábor!" šepla som s akýmsi zvláštnym výdychom zúfalstva a prikrčila som sa, aby si ma nik nevšimol. Bytosti, ktoré tam žili neboli vôbec ako my. Z tej výšky som sledovala čo sa tam deje. Chlapi v čiernych plášťoch, sedeli okolo ohňa popíjali akúsi tekutinu zo sklenených fliaš a nahlas sa smiali. A vtedy som to zbadala, hrdlo sa mi zovrelo hrôzou. Nymfy z našej dediny, jedna veľa druhej, zviazané a bezmocné. Niektoré už v bezvedomí, iné úplne skľúčené strachom vyzerali akoby sa zbláznili Navyše boli zrejme omámené nejakou látkou, ktorú im chlapi prikladali k ústam na siaknutú v bielych šatkách. 
Ten pohľad bol strašný. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Utekala som cez les späť do dediny, aby som oznámila ostatným čo sa deje a že musíme rýchlo zmiznúť. A tak som úplne vyčerpaná dobehla do dediny a rozrazila dvere domu.
Nikto tam nebol.. Ani v žiadnom inom dome, nikde už nikto nebol. Ostala som tam úplne sama. Podlomili sa mi kolená, zvalila som sa na zem a spolu so svitaním na mňa doľahol neuveriteľný smútok. Mala som len 14. Ostala som sama, tam na zemi som dlho plakala premknutá všetkým zúfalstvom sveta, som sa nakoniec predsa len pozviechala. Vedela som, že proti nim nemám žiadnu šancu, ale že musím čosi urobiť hocičo!
Prešla som lesom až ku skale rozhodnutá zachrániť všetkých. Bola som tak naivná. Jediné čo som zo skaly uvidela bol uhasený oheň a na zemi okolo neho rozhádzané fľaše. Boli nenávratne preč.. Ostala som úplne sama. V tej chvíli som mala chuť zhodiť svoje dobité telo z úpätia skaly na ktorej som stála, no nedokázala som to. Akýsi divný pud sebazáchovy ktorý doteraz neznášam mi to nedovolil. Zišla som teda k ohnisku a snažila som sa nájsť nejaké stopy. Jediné čo som našla, boli sklenené fľaše, čierny klobúk a akási kovová krabička. Pri otvorení sa v nej vytvorila iskra a vrch krabičky horel. Bol to zapaľovač! Nikdy som nič podobné nevidela. Zbalila som si všetky veci a dlho som sa potulovala len tak, lesom, čistinkami, natrafila som na pár dedín v ktorých som len ticho sedela v kúte pohostinstiev a sledovala všetko okolo.
Dozvedela som sa, že to boli lovci! Tí čo mi odviedli preč rodinu a všetky nymfy.Boli to nájomný vrahovia či akýsi hľadači. Za nymfy vraj vtedy bola vystavená vysoká odmena, pretože boli krásne a dokázali ovládať vodu. Zneužívali ich na pokusy, alebo museli slúžiť chlapom ako nejaké otrokyne. 
Vtedy vo mne odpor k tejto rase vzrástol natoľko že som ľudí začala nenávidieť ešte viac ako kedykoľvek predtým. Pre mňa úplne nová rasa, dosiaľ nepoznaná no z duše nenávidená. Prahnúc po pomste som začala stvárať zákerné veci. Veľmi rýchlo som sa naučila byť samostatnou. S nikým som sa nespriatelila, len som sa túlala dúfajúc, že raz nájdem tých lovcov a všetkým sa im pomstím. Moja cesta však skončila tu. Rozhodla som sa, že sa tu zdržím, pretože je to obrovské mesto. Verím, že konečne nájdem svoj cieľ a budem môcť vykonať tú najkrutejšiu pomstu, akú už dávno skrývajú moje temné predstavy.
A ružové kvety?
Vždy nosím vo vlasoch ružové kvety!
Je to jediná spomienka na moju malú sestru a na moju prekrásnu matku!
 Schopnosti :
Dokonale ovláda živel vody, pretože sa s tým jednoducho narodila. Ďalšiu schopnosť, ktorú dostala do vienka pri narodení občas nenávidí a opovrhuje ňou. Máva totižto vízie, ktoré prichádzajú v snoch, najčastejšie však prostredníctvom hádaniek, či drobných nahliadnutí do budúcnosti. Nikdy jej priamo nesprostredkujú čo sa stane a preto nad nimi musí často dlho uvažovať.
Taká je teda Nereya Navyo jedna z mála nýmf, ktoré obývajú túto krajinu.